Založ si blog

Kapitola 1

1

JE ŠTVRTOK. POSLEDNÝ DEŇ ŠKOLSKÉHO VYUČOVANIA pred vianočnými prázdninami. Prázdninami, ktoré rozdeľujú naše trápenie na dve polovice a zanechávajú v nás istotu, že prvý polrok už máme takmer za sebou. Dnes sme už boli v škole asi iba preto, aby sme mali nejakú dochádzku. Učiteľky  to odflákli, a my sme im to pravdupovediac ani nezazlievali. Ako vždy. Čím viac to nejaká učiteľka flákala, tým sme ju mali radšej a čím viac na nás kašlala, tým lepšie vzťahy sme s ňou mali. No kto by sa už na ne mohol hnevať. Zato pokiaľ sa nejaká perfekcionistka pokladajúca svoju robotu za posranie…pardon…poslanie snažila robiť aj v posledný deň všetko na chlp poriadne a svedomito, pre nás to bolo akoby sa premávala v červenom pred stádom býkov. V podstate sme aj nimi boli – stačilo, aby niekto prejavil náznak slabosti a už sme sa za ním aj vrhali a býčie zápasy sa mohli začať. Málokedy sa stávalo, že učiteľka musela odísť z arény, väčšinou sme prehrali my, ale keď k niečomu takému došlo, bola to riadna sila, pre nás aj pre ňu. Taký sme my boli. Aj keď od zajtra mali začať prázdniny, tento rok to bolo niečo iné. Boli sme štvrtáci a po návrate z prázdnin nás čakalo obdobie plné stresu z učenia na maturitu. Ďalší míľnik v našom živote, ktorý nás bude už nadobro oddeľovať od pokojného a kvázi bezstarostného študentského života. Už budeme musieť byť akože dospelí, akože zodpovední sami za seba. Každý z nás si to uvedomoval, ale aj napriek tomu som si všimla na tvárach svojich spolužiakov akúsi úľavu. Pozorovala som to. Vnímala som tú predvianočnú atmosféru akosi inakšie ako po minulé roky. Bolo to celkom milé. Všetko v škole bolo pekne ozdobené, na chodbách voňali medovníčky a torta, ktorú sme vyhrali za najlepšie vyzdobenú triedu. Z jednej strany sa ku mne dostavili zvuky smiechu, z druhej strany som počula ako niekto niekomu praje veselé Vianoce, z ďalšej mnou otriasla poznámka jednej učiteľky, že po prázdninách píšeme previerku z maturitných otázok. Nechápem, ako môže niekto myslieť pred Vianocami na to, že nám dá po prázdninách previerku. Niekedy mám pocit, že všetky učiteľky sú zakomplexované a vyžívajú sa v tom, keď nás pristihnú nepripravených. Keby boli povolené fyzické tresty určite by sa premenili na bandu sadomasochistiek a týrali by nás tam. Hrôza. Väčšina z nich sa správa, akoby podľa nejakej šablóny. Je to ako choroba s rovnakými príznakmi. Mal by už niekto vynájsť nejakú vakcínu, aby sa to nešírilo. Je to ako vírus. A možno sú len chúdence deprimované, že majú nemožných manželov a ešte nemožnejšie deti, ktoré chodia poza školu a namiesto známok majú v žiackej knižke samé zápisy. Niekedy ich ľutujem. Ale čo. Sme s nimi zavretí v jednej zoologickej, ale ony majú výhodu – im za to platia, zatiaľ čo my tam sedíme zadarmo. Keby mi za to platili, tak sa pri tom ešte aj škerím od ucha k uchu. Ale veď to som robila aj tak. Nikdy mi nešlo do hlavy, prečo sa tí učitelia sťažujú na platy. Za to, čo robia, respektíve nerobia, je to aj veľa. No vážne. Prídu si do roboty na ôsmu, často až na deviatu a o trištvrte na dve im už padla. Ba čo viac, medzi každou hodinou majú prestávku a na hodinách sa veru pretrhnúť nejdú (česť výnimkám, lebo netreba zasa zabúdať, že aj tie existujú). Sú aj také, čo na hodinu prídu až desať – pätnásť minút po zvonení, spýtajú sa, kto pekne píše na tabuľu a hneď sa nejaká dobrovoľníčka prihlási, lebo si chce šplhnúť, tak tým sa celá robota učiteľky skončila. A moja úbohá spolužiačka sa trápi s kriedou po tabuli. Takýto je život žiaka verzus učiteľa.

 

 

Na to ku mne prišla spolužiačka a v tom som precitla. Bolo to tam ako v úli. V takom malom a zle udržiavanom ale predsa. Všade sa všetko hmýrilo, decká sa prekrikovali a ja som tam len tak stála a usmievala sa. Dosť trápne ale ja sa rada takto pozabudnem opretá o radiátor pred mojou triedou. Najlepšie na tom je, že si vás nikto nevšíma. Je to ako keď urobia vo filme strih a herec zrazu všetko vníma akoby spomalene, veci okolo neho plynú, ale jeho akoby sa to netýkalo. Strih, a zrazu včelia kráľovná, to akože moja súdružka riaditeľka. Niesla sa chodbou a škerila sa na nás. Ozaj, vidíte, tejto asi platia viac keď sa škerí. Ako tak išla chodbou, pripomínala mi môjho škrečka, ktorý je už mŕtvy, nech mu je zem ľahká(bože, aký hlúpy slovný zvrat, veď ako už môže byť niekomu zem ťažká keď je mŕtvy). On vždy, keď som mu nasypala do misky krmivo, napchal si tie svoje lícne vaky a potom sa niesol veľavážene do domčeka, ako keby musel o tú potravu predtým bojovať na život a na smrť v neľútostnom súboji dvoch hladným škrečkov.  Vždy som sa na tom perfektne bavila. A teraz sa ona pomaly niesla chodbou do svojho domčeka, ktorým bola vždy obávaná riaditeľňa. Vždy som sa tam chcela pozrieť. Problém je v tom, že sa tam dá dostať iba dvoma spôsobmi. Po prvé, že vyvediete nejakú brutálnu absurditu ako napr. nalepíte na riaditeľkine auto inzerát: Z osobných dôvodov darujem. Zn. Súrne. A samozrejme aj s jej aktuálnym telefónnym číslom, ďalší zo spôsobov je, že ste nejaký šprt a zúčastníte sa celoslovenskej súťaže, obsadíte nejaké z troch prvých miest a ste tam. Už vám aj potriasa rukou a tvári sa hrdo, ako keby to bola zásluha školy. Keď som ešte chodila na základnú školu lákala ma skôr tá prvá alternatíva, ale neskôr, ako som niekde chytila chorobu zvanú zodpovednosť, už pripadala do úvahy len tá druhá možnosť. Tak či onak, ani jedna z možností sa neuskutočnila, čo mi však nijakú ujmu nespôsobovalo. No, čo už len môže byť zaujímavé na mieste, odkiaľ vychádzajú všetky tie absurdity v podobe školského poriadku. Bohužiaľ, našli sa v našej triede aj také típky, ktoré sa celé triasli, len aby sa tam dostali, aby sa ich meno skloňovalo v zborovni. No, to už načo? Nechápem. Radšej mať od učiteľov svätý pokoj, je to dosť divná a pomerne nebezpečná rasa, verte mi, viem o čom hovorím.

 

 

– „Viki!“, zakričala na mňa spolužiačka. Áno, to som ja, Viktória, ale pre väčšinu Viki. Osemnásťročná, kvázi normálna stredoškoláčka s kvázi nenormálnymi víziami o živote, asi ako každý mladý človek, ktorý netuší, čo ho v živote čaká.

Pozrela som sa jej smerom a ona sa len usmievala. Asi je to nákazlivé.

– „Čo tu tak postávaš? Poď, padáme odtiaľto alebo tu chceš zapustiť korene a prečkať prázdniny?“, robila si srandu. Musím uznať, že proti škole som nič nemala ale prázdniny som tam tráviť nechcela.

– „Už idem“, odpovedala som jej. Tašku som už mala na lavičke a kabát mi tískala do rúk.

– „Obliekaj sa“, náhlila ma. „Zmeškám autobus a nechcem ťa tu nechať, lebo ako ťa poznám, štvrtého by som ťa tu takto našla aj s týmto tvojím neprítomným výrazom na tvári,“ dodala a chytila ma za rameno. Na to som sa pustila do smiechu a obliekla si kabát. Ak je niekto na koho sa môžem v triede spoľahnúť, tak je to určite ona. Alexandra, pre väčšinu Alex. Na prvý pohľad sme boli tak odlišné, že by si nikto nemyslel, že môžeme byť kamarátky a pritom sme boli veľmi podobné. Na kúsok sme išli spolu a potom sme si zaželali pekné Vianoce a každá sme išli svojím smerom.

– „A nie že to budeš preháňať s učením,“ strácal sa Alexin hlas. Otočila som hlavu a usmiala sa.

– „Neboj, to určite nie.“ Potom som už išla sama so svojimi myšlienkami. Stále som na niečo myslela, či už som bola sama alebo som sa s niekým rozprávala. „Viki, ty ma nepočúvaš,“ mnohokrát sa na mňa rozhorčovali. Ale ja som počúvala len som nestrácala čas a myslela aj na množstvo iných vecí. Keď som bola mladšia, myslela som si, že keď umriem, tak to bude na preťaženie myšlienkami. A vždy som si niečo plánovala. Úžasná vec na mladosti je naivita. Verila som, že keď budem veci plánovať a naozaj veriť, že to tak bude, tak sa mi to splní. No nie vždy to tak je. Teraz cestou domov to boli prázdniny, ktoré som intenzívne rozoberala. Plánovala som, že sa budem poriadne drviť francúzštinu. Všetko ostatné mi bolo ukradnuté. Už som si to v hlave triedila, čo, kedy a môj virtuálny harmonogram sa pomaly napĺňal. Bola som jediná v ročníku, ktorá sa rozhodla maturovať z francúzštiny, podotýkam, že dobrovoľne, takže to aj tak vyzeralo s prípravou. Už na konci tretieho ročníka mi zástupkyňa oznámila, že sa musím zariadiť sama, lebo kvôli jednej sa seminár konať nebude. „Hlupaňa, vieš kde mi môžeš vyskočiť,“ pomyslela som si. Tak som sa teda snažila zariadiť sama. Nevidela som v tom až taký problém, lebo som poznala jedného profáka, ktorý vie po francúzsky perfektne a na základe toho ako ma naučil po anglicky som sa spoliehala, že s francúzštinou to bude tiež v pohode. Ale bohužiaľ, keď som za ním skočila povedal mi, že má toho do konca decembra veľa, ale že v januári by sa dalo niečo poriešiť. Takúto odpoveď som nečakala ale stáva sa. Pre mňa to však znamenalo, že sa nebudem mať s kým pripravovať na maturitu, lebo nikoho iného som nepoznala. To ma však nemohlo odradiť, lebo som v podstate nemala čo stratiť. Ak by som aj nezmaturovala, nič by sa nestalo, lebo to bol u mňa predmet navyše. Mohla som to skúsiť aj sama, veď to je to isté ako angličtina, len po francúzsky. A v dobe internetového rozmachu má človek prístup k čomukoľvek, čo potrebuje, od testov až po vypracované maturitné otázky. Nad mojou francúzštinárkou som ani len neuvažovala. Po minulom školskom roku som mala dosť, no nielen ja, v podstate celá naša skupinka sme sa zhodli, že jej mierne špliecha na maják. Také kúsky, čo ona stvárala na hodinách, za to sa platia ťažké lóve v cirkuse a my sme to mali zadara. Ja osobne som si uvedomila, že tu nie je niečo ól rajt, keď nám robila jednu z jej prednášok o slušnom správaní, t. j. že si nemáme vykladať nohy na lavicu. „Ako by sa vám páčilo, keby som si ja takto vyložila nohy na stôl?“ spýtala sa a vyhodila jednu nohu do vzduchu a prásk ju na moju lavicu. Keďže som bola myšlienkami niekde úplne far away, precitla som až na ten rachot, s akým jej noha pristála predo mnou. Strhla som sa. Všetci už boli červení od toho ako zadržiavali smiech, no mne to už prestávalo byť smiešne. Keď ju konečne zložila, zakončila to tým, že si išla búchať hlavu o tabulu, to nám akože chcela naznačiť, že s nami je to ako hádzať hrach na stenu. A ja som sa zase raz len pohrúžila do svojich myšlienok a snívala o tom, ako zmaturujem a vypadnem odtiaľto niekam ďaleko. Ale keď za mnou na začiatku roku prišla a spýtala sa ma, či idem maturovať a ja som povedala, že idem, povedala mi, že maturitné témy by sme si mohli prebrať po vyučovaní. Nemohla som nič urobiť. Mohla som odmietnuť, áno, skutočne som to mohla urobiť, ale neurobila som to. Asi mi na tom príliš záležalo. Len som sklopila uši a prikývla. Nemala som na výber. Škrelo ma to. Cítila som sa ako malé dieťa, keď ho pristihnú, ako otvára dvere do zakázanej trinástej komnaty. Toto bolo proti pravidlám (a tak trochu aj proti zdravému rozumu). Nebolo to dovolené. Našu francúzštinárku každý neznášal a ja sa s ňou budem pripravovať na maturitu. Mala som pocit, akoby som zradila všetkých, akoby ma už vopred vylúčili zo spoločnosti. Ale vedela som, že moja priorita je zmaturovať, tak som preto musela aj niečo obetovať. Avšak vždy keď ma profesorka na hodine kvôli niečomu oslovila, snažila som sa tváriť, že tam nie som a najradšej by som tam ani nebola. Musím povedať, že človek sa asi dokáže zmieriť so všetkým a aj na toto som si tak nejak provizórne zvykla. Utešovala som sa tým, že to predsa nebude trvať večne a zlaté pravidlo hovorí – účel svätí prostriedky. Takže sme každý týždeň v stredu zostali po škole. Prvá hodina, tým pádom prvá téma bola pre mňa trochu ako bungy-jumping: kopec adrenalínu pred skokom do prázdna, síce nejaké to záchranné lano tam bolo, ale nikde nie je napísané, že sa nemôže pretrhnúť. A tak som teda skočila. Ten pád nebol dvakrát príjemný, ale keď sa hodina konečne skončila, pocítila som určité zadosťučinenie ako keď už stojíte na zemi a odväzujú vám to lano z členkov a všetci naokolo vás potľapkávajú po pleci a obdivujú. Kde sa v človeku berie toľko odvahy, aby prekonal sám seba a vrhol sa proti prírodným zákonom. Do vianočných prázdnin sme mali prebratých len sedem tém. Veď kam by sme sa ponáhľali? Veď ja nematurujem ešte z ďalších štyroch predmetov, na ktoré sa treba učiť tak isto, ak nie ešte viac. Sedem tém sa mi zdalo málo a to som ju do siedmej musela dotlačiť. Tú sme robili na hodine. To sa samozrejme môže stať len mne, že musím učiteľku žiadať, či by sme  náhodou nemohli preberať ďalej. Moji super francúzski spolužiaci mali aspoň voľno. Nemohli pochopiť ako som mohla ísť maturovať z toho odporného jazyka. U nás oň nebol veľký záujem, asi ako o vypísané pero značky Tesco. Aj preto som nechápala prečo musíme mať na hodine francúzštiny francúzštinu, prečo im vysvetľuje novú gramatiku a dáva úlohy, keď aj tak ju nikto nepočúva a úlohy si odpíšu potom odo mňa. Pripadalo mi to ako hrozne zabitý čas sedieť tam a sledovať tú katastrofu. Keby sme radšej robili niečo na maturitu, nejaké testy, čokoľvek. Ako keby sa bála, že ju moji spolužiaci bonznú, že nás neučí. Ale aj tak to ešte nebolo zlé. Vždy to môže byť aj horšie. To je jediné, čo si vždy poviem, keď viem, že to je už aj tak dosť zlé.

 

No tak som si cestou naplánovala čo všetko sa budem musieť naučiť aby som si zvýšila šancu zmaturovať. Najkrajšie na tom bol asi ten zmiešaný pocit radosti a zúfalstva zároveň. Vždy keď som pomyslela na maturitu, stiahlo mi žalúdok, lebo som si pomyslela, aká to bude hanba ak nezmaturujem. V zborovni sa budú smiať, že som blbá a že som sa radšej nemala preceňovať, spolužiaci by si prišli na svoje a ani doma by to nebolo ružové. Už som ich videla. Stojím s mojím maturitným vysvedčením a na ňom šajba, oni stoja nado mnou a rehocú sa, ja sa pomaly prepadávam a na konci len udupú hlinu a zarovnajú to tam po mne. Blé. Zahodila som túto myšlienku čo najďalej. Mala som ešte jednu kartu v rukáve a to mi vyčarovalo úsmev na tvári. Od januára som mala dohodnutých zopár hodín s tým profákom, s ktorým som sa pôvodne chcela pripravovať na maturitu. Keďže som s ním mala dobré predchádzajúce skúsenosti, vedela som, že to bude riadna pecke. Už som sa nemohla dočkať. Niežeby mi nestačili hodiny čom som mala s mojou francúzštinárkou, hm … vlastne nestačili. Komu by stačilo 60 minút za týždeň, veď to je málo na cudzí jazyk. Keď som chodila na angličtinu mala som 90 minút každý deň a aj to mi bolo málo. Každé ráno som sa budila s animálnou nedočkavosťou, kedy pôjdem na anglinu a keď sa hodina skončila, nechcelo sa mi zbaliť si veci a ísť domov. Vždy mi to hrozne rýchlo ubehlo. Škola a učenie ma vždy veľmi bavili. To však neznamená, že som mala čisté vysvečko. Ja to nepokladám za tak dôležité. Hoci moji rodičia boli iného názoru a moje dvojky na vysvečku sa nikdy neobišli bez komentára. Pre mňa bolo vždy podstatnejšie, že ma niečo baví a napĺňa, že sa na niečo teším, že mi niečo spôsobuje zimomriavky. Myslím, že zimomriavky sú dosť rukolapným dôkazom toho, že viem, čo robím, čo chcem robiť a že je to to pravé orechové pre mňa. Vždy som hovorila, že je lepšie dostať v škole guľu ako byť kockou.

 

Za ten čas, čo som už asi po stýkrát uvažovala o týchto veciach som sa aj dostala domov. Zložila som si veci a doľahla na mňa únava. Povedala som si, že dnes si ešte dám pokoj s učením ale od zajtra už k tomu musím pristupovať veľmi zodpovedne.

dunajska luzna, včely, včelárstvo, včelárenie

Slováci sú medovejší, včelárstvo sa pozvoľna omladzuje

30.05.2017 11:00

Takmer päť ráz vyššia spotreba medu ako pred desiatimi rokmi, zvýšený záujem mladých o včelárenie naznačujú, že v slovenskom včelárstve sa blýska na lepšie časy.

Euro, peniaze, dane, kalkulačka

Súťaž na štyridsaťmiliónový Atlas pasívnej infraštruktúry sa zopakuje

30.05.2017 10:55

Minister dopravy a výstavby Árpád Érsek rozhodol o zrušení súťaže na Atlas pasívnej infraštruktúry.

polícia, policajná razia, bašternák,

NAKA zasahuje v prípade falšovania japonských jenov

30.05.2017 10:15

NAKA zadržala v Trnavskom a Trenčianskom kraji dvoch páchateľov obvinených z obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí.

rtvs, václav mika,

Začalo sa vypočutie kandidátov na šéfa RTVS, ktorí predstavajú svoje projekty

30.05.2017 10:11

Začalo sa verejné vypočutie kandidátov na generálneho riaditeľa RTVS. Ôsmi kandidáti sa poslancom i verejnosti postupne predstavia svoje projekty.

aimee

"Nechoď vždy len po vychodených cestách, lebo vedú len tam, kde už boli íní."

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 903x
Priemerná čítanosť článkov: 903x

Autor blogu

Kategórie

Archív

Odkazy